ferro

Dnešný môj názorový článok venujem predovšetkým tej generácií, ktorá sa narodila tesne pred rokom 1989 resp. až po roku 1989. Zároveň zdôrazňujem, že obdobie pred rokom1989 budem hodnotiť, posudzovať vo vzťahu k dnešným kapitalistickým pomerom, až od roku 1981. Prečo? Nuž preto lebo v tomto roku som sa prvýkrát vo svojom živote, ako učeň Stredného odborného učilištia (železničné), dnes odborne, „učene“, kapitalistický nazývané, ako duálne štúdium, stretol so skutočným výkonom práce.

A teda od tej doby som jasne začal vnímať, čo je to pracovať, čo je to byť zodpovedný za svoju prácu, aké to je dostať za výkon svoje práce odmenu a samozrejme, až keď sa človek v tak mladom veku „dotkne“ skutočného života, skutočnej práce, až potom si začne naplno uvedomovať, akú veľkú obetu prinášajú rodičia, ak chcú svoje deti vychovávať v dostatku, blahobyte a k poctivému prístupu k akejkoľvek pracovnej činnosti!

Toľko nevyhnutný úvod a teraz k podstate dnešného môjho článku.

Už dávno pred Novembrom 1989 bola snaha západného, chamtivého, neľudského, veľkokapitalistického sveta, z vnútra rozbiť socialistické zriadenie vtedajšej Československej socialistickej republiky (ČSSR). Západný veľkokapitál sa snažil socialistické zriadenie vtedajšieho ČSSR (ale aj iných štátov RVHP a Varšavskej zmluvy) oslabiť a rozvracať tým, že zriadili západné štvavé rozhlasové stanice pod názvami Slobodná Európa a Hlas Ameriky! Ak si prečítate dnešnú kapitalistickú dovolenú, definíciu týchto, vtedy jednoznačne štvavých západných rozvratných rozhlasových staníc, tak sa môžete o vtedajšom rozhlase Slobodná Európa dočítať aj takúto dnes kapitalistickú „pravdu“ –  „… je rozhlasová organizácia založená Kongresom USA pre šírenie objektívnych informácií v diktátorských režimoch.“

Neskutočne, nehorázna drzá lož! Podľa týchto ich vtedy „objektívnych“ informácií sme boli presviedčaní, že jedine kapitalistický režim umožňuje občanom žiť slobodne. Následne nám to kade kto, vykrikoval z novembrových (1989) tribún, že socialistická spoločnosť, bola spoločnosť v ktorej sme žili neslobodné životy a teraz, keď u nás zavládne kapitalistické zriadenie, kapitalistický režim, tak každý bude slobodný vo svojom  myslení a konaní! Po roku 1989 až do dnešných dní počúvame neustále hrubé klamstvá a zavádzajúce informácie o tom, ako sme neslobodne žili v socialistickom zriadení, aká neslobodná bola socialistická spoločnosť a pod. nezmysly, zvrátenosti. Samozrejme, že ten, ktorý na vlastnej skúsenosti neokúsil socialistický život, tak ten takejto lživej propagande uverí!!!

Takže podstata dnešného kapitalistického neustáleho klamstvá tkvie v tomto – kapitalistická ideológia hovorí, že socialistická spoločnosť nedovoľovala ľuďom, aby robili to čo sami uznali za vhodné a že v tomto je kapitalistická spoločnosť absolútne iná, liberálna, čo v preklade znamená, že občan žije tak a na takej úrovni, ako sám uzná za vhodné. Teda sám sa slobodne rozhoduje, čím bude. Kde bude pracovať, akú prácu bude vykonávať a či vôbec bude pracovať a podľa toho bude vyzerať jeho život, jeho životná úroveň. Naozaj super sa to píše a ešte lepšie počúva! A toto keď počul socialisticky človek, tak na takúto návnadu skočil okamžite a to bez rozmyslu. Lebo všetko už bude ako na nebesiach! Nuž pozrime sa akú neslobodu zažíval socialistický občan. Tak po prvé, socialistický občan po dovŕšení veku dospelosti (18 r.), ak nepokračoval ďalej v štúdiu, bol podľa Ústavy ČSSR, povinný pracovať. Kto nepracoval, dopúšťal sa trestného činu príživníctva! Aby mladí porozumeli, vysvetlím bližšie – každý mal povinnosť pracovať a podieľať sa na rozvoji socialistickej spoločnosti podľa svojich schopnosti. Zámerne nepíšem možnosti lebo tie boli vtedy pre každého rovnaké a záležalo na každom jedincovi, či chce žiť tak alebo onak. Áno vtedy museli pracovať všetci, prinajmenšom museli chodiť do práce! A tak bolo celkom normálne, že aj tí občania, ktorých dnes nazývame „sociálne neprispôsobivý“ museli ráno vstať a ísť na pracovisko, byť tam, hoc len zametali dielňu! Teda mali určité pracovné návyky, minimálne v tom, ako vyššie spomínam, museli ráno vstať a ísť na pracovisko. Za svoju prácu každý dostal primeranú odmenu, dvakrát do mesiaca – záloha a výplata! Kto sa nechcel prispôsobiť takémuto štýlu života a nechcel pracovať, dopúšťal sa trestného činu príživníctva a ak sa nechcel poučiť a minimálne aspoň chodiť do práce, tak skončil vo výkone väzby, kde musel pracovať, či sa mu chcelo alebo nechcelo a to dokonca na takých prácach, ktoré by v civilnom živote nemusel vykonávať atď. atď.

Vtedy sa nedalo nepracovať a každý mesiac si ísť na poštu vybrať sociálnu alebo inú štátnu dávku! Také niečo bolo nemysliteľné, žeby štát niekoho vyplácal zato, že sedí doma, je zdravý, môže pracovať a on špekulant, príživník nepracuje, ale peniaze od štátu požaduje! A úrady práce? Také niečo nie lenže neexistovalo, vtedy ani taký názov nikto nepoznal!!!

V súvislosti s dnešnými udalosťami, ktoré vďaka diktátorovi Igorovi Matovičovi a spol, Zuzane Čaputovej, prežívame, si ani vo sne neviem predstaviť, žeby vtedajšie štátne socialistické zriadenie zakázalo chodiť ľuďom do práce lebo je tu nejaký vírus, ktorý je liečiteľný, dokonca je samo liečiteľný (po desiatich dňoch v domácom väzení sme Igorom Matovičom prehlásený za zdravých!) Vtedy, dnešná kapitalistická mládež, boli tiež silné epidémie chrípky a iných závažných ochorení, ale riešili sa rozumne, bez paniky a bez zbytočného šírenia strachu v širokej spoločnosti. Zdravotná starostlivosť bola na vtedajšiu dobu, na vysokej úrovni a bola zabezpečená minimálne na úrovni všeobecných lekárov aj v každej väčšej obci a na každej väčšej ZDŠ (Základná deväťročná škola). Áno, ak chrípka dosiahla úroveň epidémie, tak sa lokálne zavreli školy, na týždeň, niekde možno aj na dva. Ale nikto nikoho nenútil ísť na nezmyselné povinné vyšetrenia (dnes typu „psích“ AG testov!), nikto nikomu nenakazoval vyhláškami, aby povinne nosil rúško, prípadne iné handry na tvári, nikto nikomu nedával, za takto nasilu povinne prikázané „ošetrovanie“, akési modré certifikáty „zdravia“ a podobne nezmysli a s prepáčením hovadiny!!! Všetko sa riešilo rozumne, tak aby sa spoločnosť zbytočne nevystrašila, aby nevznikla panika, ale v „zákulisí“ sa všetko riešilo tak, aby sa isté ťažké stavy prekonali podľa možnosti s čo najmenšími zdravotnými a ekonomickými stratami! Nemocničná sieť bola hustá, lôžok v nemocniciach bolo dostatok a ako som už vyššie naznačil zdravotná starostlivosť bola všade dostupná, či veľké mesto, či trochu väčšia obec!!!

Ja som osobne presvedčený, že takéto „pandemické“ stavy koronavírusov boli aj vtedy! Ale nerobila sa z toho takáto veda! Brzdou takéhoto dnešného COVID ošiaľu bolo vtedy najme to, že existovali dva „svety“, socialistický a kapitalistický a ani jeden tento „svet“ nechcel pripustiť, že si s niečím nevie poradiť a takto nemohla vzniknúť takáto celosvetová „pandémia“!!! Jednoducho jeden „svet“ kontroloval a súťažil s tým „svetom“ druhým!

Záver dnešného článku, môjho názoru, je jednoznačný!  Je niekto dnes na Slovensku, že je slobodný vo svojom myslení a konaní a že si v tejto kapitalistickej spoločnosti môže robiť čo chce a ako chce? Sme slobodní v tom, že sám sa rozhodnem, aký život budem viesť? Som slobodný ísť slobodne do práce? Som slobodný sám rozhodovať o svojom živote, o svojom zdraví, o svojej životospráve, o svojom imunitnom systéme a pod. Nie, nie som! Nie, nie sme! Kapitalistická spoločnosť a veľkokapitál nás obral v dnešnej dobe o všetky občianske slobody a oberá nás aj o občiansku a ľudskú dôstojnosť. Kapitalistický režim pod hrozbou represie, nám zakazuje ísť do práce, zakazuje sa nám voľne pohybovať, zakazuje nám voľne dýchať čerstvý vzduch, zakazuje nám slobodne sa rozhodnúť, ako naložíme so svojím zdravím, so svojím životom a to všetko pod farizejskou zámienkou – „chránime vaše životy“ !!! Ďakujem pekne za takúto „ochranu“!!!

Mám taký sen – „Ráno sa zobudím, vstanem a v kalendári bude Január 1989 a ja budem opäť, naozaj slobodný občan, žijúci v slobodnej spoločnosti, bez zákazov, bez príkazov, bez občianskych a ľudských obmedzení, bez diktátu, bez rúška, bez dezinfekcie, bez odstupov, bez idiotov vo vláde, ako bežný, radový, poctivo pracujúci človek …“

BODKA NAZÁVER:

Veľmi ma mrzí, že dnešná naša „slobodná“ mládež, žijúca v „slobodnom“ kapitalistickom svete takto trpí! Verte že o slobode, ktorú sme my vtedy mladí (približne dvadsať ročný), bezstarostní ľudia zažívali, vy dnes môžete len snívať a verím, že pokiaľ naša generácia tu bude, čo sme skutočný socialistický život zažili (možno ešte max 25 rokov), tak Vás presvedčíme, že v socializme bolo viac dobrého, ako toho zlého! A že, sami budete chcieť, aby sa niektoré vtedy naozaj fungujúce veci prinavrátili resp. sfunkčnili. Aby sa poctivá práca stala tou pravou životnou hodnotou. Aby na najvyššom stupienku v spoločnosti bola rodina – otec, mamka a deti. Aby sa do popredia dávali poctivo pracujúci ľudia a nie všelijaké mediálne „celebrity“! Aby štát riadili ľudia so životnou skúsenosťou, s praxou v oboroch a rezortoch, ktoré majú riadiť, aby o spoločnosti nerozhodoval jeden človek (dnes diktátor Igor Matovič), aby o chode spoločnosti nerozhodovali nenásytný veľkokapitalisti, ktorí si o sebe myslia, že sú „bohovia“ lebo vlastnia kapitál a tým vlastnia aj nás ostatných, že veľkokapitál bude rozhodovať o našich životoch, o našom bytí či nebytí atď. atď.

Áno nebolo jednoduché cestovať do zahraničia a bolo jedno či do socialistického alebo kapitalistického, ale dnes pod zámienkou veľmi „nebezpečného“ koronavírusu nemôžeme slobodne prejsť ani cez hranicu okresu v rámci našej republiky…

Toto je naozaj tragédia a o takomto „slobodnom“ živote ľudia v Novembri 1989 určite nesnívali…

Môj 80 ročný otec, mi nedávno povedal – „…synak, nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany, ani komunistickej, ale nedbal by som, keby hneď zajtra sa vrátil ten režim, ktorý tu bol pred novembrom 1989…“ Tento človek (pevne verím, že ich je na Slovensku stále ešte veľa) spolu s mojou mamou (77r) prežili celý svoj život v socialistickom „režime“, tvrdo poctivo pracovali na robotníckych pozíciách, ale takýto záver svojich životov si naozaj nezaslúžia, aby ich akýsi veľkokapitalisti uberali na základných ľudských právach, ako je minimálne slobodne dýchať a ísť sa slobodne prejsť bez „modrej priepustky“ atď. atď.

Pred novembrom 1989 som doma nikdy nepočul takéto vety, ktoré sú dnes v takmer každej slovenskej domácnosti na dennom poriadku – „…otca vyhodili z práce, zajtra sa ide hlásiť na úrad práce…“, „…mamku vyhodili z práce, zajtra sa ide hlásiť na úrad práce…“, „…nemáme z čoho splácať pôžičky, zajtra príde exekútor…“, „…najvyšší súdruh nariadil zákaz vychádzania…“, „…najvyšší súdruh nariadil zavrieť obchody, zavrieť fabriky…“, „…najvyšší súdruh prikázal povinne nosiť rúško, odstupy, dezinfekciu…“, „…najvyšší súdruh zakázal stretávať sa s vlastnou rodinou…“, „…najvyšší súdruh vymedzil nemocnice výhradne pre potreby jednej jedinej choroby, ostatné závažne ochorenia musia do odvolania počkať…“, „…najvyšší súdruh rozhodol, kto bude očkovaný prednostne, kto naposledy…“, „…najvyšší súdruh ubezpečuje, že očkovanie je dobrovoľné, ale bez očkovacieho preukazu ani na krok…“, „…najvyšší súdruh prikázal, že deti nebudú chodiť do školy lebo treba ochrániť starých, chorých…“, „…súdruh nariadil, že od zajtra je núdzový stav a cestovanie z okresu do okresu je zakázané…“

Nikdy som nepočul v TV reklamy v ruskom jazyku! Dnes, ak v reklame nezaznie aspoň jedno cudzie slovo, hlavne anglické, tak takáto reklama sa považuje za reklamný brak! Nikdy som nepočul napr. takúto vetu – „…Vážení občania, naša mládež, všetko to čo ste svojimi pracovitými rukami postavili, aby to slúžilo vám, vaším ďalším pokoleniam, kúpili bohatí sovietski súdruhovia a oni budú od teraz rozhodovať, kto bude v tejto fabrike z vás pracovať, za akú mzdu budete pracovať, a ak sa vám nepáči, tak môžete ísť kade ľahšie lebo sovietski súdruhovia si do týchto fabrík dovezú lacnú pracovnú silu s tretích štátov…“, nikdy som na ulici nevidel, aby na našich obchodoch a budovách boli ruské texty a reklamné nadpisy v azbuke, NIKDY, NIKDY, NIKDY…

A ak dnes niekto bude operovať tým, že v socialistickej ústave bola zakotvená veta o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa v socialistickej spoločnosti, tak sa pýtam, akú úlohu má dnes v našej republike OĽANO? Nie je to náhodou nie len vedúca úloha, ale celkom jednoznačne úloha založená na diktáte – Diktatúra kapitalizmu!!!

A ak sa nad tým trošičku zamyslite, tak sa hovorilo o vedúcej úlohe KSČ, nie o jedinej! A zároveň si odpovedzte, či dnešná vedúca úloha „strany“ OĽANO a jej vodcu, diktátora Igora Matoviča je dnes na Slovensku, len úloha vedúca alebo celkom jednoznačne JEDINÁ???!!! Lebo, ak je v štáte moc JEDINÁ, tak sa jedná jednoznačne o režim najtvrdšieho diktátu – DIKTATÚRA!!!

Nie vážená mládež, tento článok venovaný predovšetkým vám, nie je z mojej strany voči vám dehonestujúci, Vás zaznávajúci, ani náhodou!!! Tento článok som vám venoval, aby ste sa nestali obyčajnou konzumnou generáciou, ktorá spapká všetko, čo dnes kapitalistický súdruhovia hovoria a o čom vás chcú presvedčiť, že je pre vás dobré! Nie, oni robia len to, čo je dobré pre nich, pre kapitalistov, pre nahonobenie čo najväčšieho majetku, kapitálu, aby mali čo najväčšiu ekonomickú moc v rukách a skrze toho vami, nami čo najľahšie manipulovali! Lebo najľahšie sa manipuluje s človekom, s masami vtedy, keď ich urobím na sebe závislými!!! Teda, čím väčšia ekonomická závislosť na jedincoch v spoločnosti, tým väčšia poslušnosť väčšinového, zbedačeného jednoduchého, poctivo pracujúceho človeka!!!

Ja osobne kým tu budem, budem robiť maximum preto, aby ste Vy, naša mládež a vaše budúce pokolenia, mali tak šťastnú a bezstarostnú mladosť, akú sme mali my!

A na záver si Vážená, milá naša mládež odpovedzte na túto jednoduchú otázku – „Cítite sa byť dnes slobodnými vo svojom myslení a hlavne konaní?“

Ja už viac, ako tridsať rokov NIE, pretože najväčšie klamstvo bolo a je v tom, že vraj človek je v kapitalistickej spoločnosti slobodný!!! Nie je!!! Je vazalom, otrokom veľkokapitálu a je na ňom plne závislý! Ak sa poslušne nepodriadi, tak zhynie!!!