ferro

Zajtra, áno, už zajtra!

Už zajtra sú Vianoce. Vianoce 2021.

Pre mňa osobne už 55.

Je ťažké povedať, ktoréže to Vianoce boli tie najkrajšie, pretože každé Vianoce sú iné a pritom rovnaké a zároveň najkrajšie.

Vždy sa na ne tešíme a vždy inak, za iných životných okolností, v inom veku, s inými ľuďmi (prírastok do rodiny, svadby a pod.)

Je jedno čo je „vonku za oknami“, či to bolo pred rokom 1989 alebo po ňom, či dnes!

To čo sa deje „vonku za oknami“ nemalo nikdy vplyv na Vianoce, vtedy ide všetko bokom a každý ma Vianoce také, aké si sám urobí, ako sa sám naladí, s kým sa stretne…, do toho by nám nikto nemal hovoriť, ba nás v tom ani usmerňovať a nemali by sme sa v tomto smere nikým nechať ovplyvniť!

Vianoce totiž každá duša vníma inak.

Inak Vianoce vníma dieťa – duša dieťaťa.

Pamätám si zo svojho ranného detstva, ako som si večer pred Vianocami tíško šepkal na posteli niečo v tom zmysle – „Ježiško prosím prines mi to a to, ja už budem dobrý, lepší ako doteraz, sľubujem…“

Však poznáte, ako väčšinou skončia detské sľuby, so mnou to tiež inak nebolo, o rok som Ježiška opäť prosil a opäť som mu sľuboval… Ba dnes, keď píšem tieto riadky sa mi zdá, že to robím každý rok na Vianoce dodnes… )

Áno, detská duša sa na Vianoce upiera veľkými očkami pod stromček, či to ten Ježiško vyslyšal, čo si to dieťa v predvečer Vianoc, tíško šepkalo vo svojej posteli…

Neskôr, keď som bol už väčšie dieťa, tak to som (sme) už dva týždne pred Vianocami „snorili“ po celej domácnosti, kde to ten „Ježiško“ (už som vedel, že Ježiško sú vlastne milujúci, starostliví rodičia) ukryl. Väčšinou sa mi nepodarilo odhaliť „Ježiškovu“ skrýšu, ale aj keď som niečo „vysnoril“, tak som sa tváril, že o tom neviem a opäť som sa nevedel dočkať štedrovečerného večera, kedy sa na „vysnorený“ darček s veľkým „prekvapením“ vrhnem…

No a inak vníma Vianoce duša dospelého, hlavne toho dospelého, ktorý už má rodinu.

Ja si dnes, posledný večer pred Vianocami, už v posteli tíško nešepkám, čo chcem aby mi priniesol Ježiško, ani sa môj zrak na Vianoce neupiera pod vianočný stromček, ani sa môj zrak neupiera na bohato prestretý štedrovečerný stôl, NIE, môj zrak sa upína na tých, čo pri tom stole sedia a som vďačný Ježiškovi, že aj tieto Vianoce mi „nadelil“ tento, ničím nenahraditeľný DAR/DARY.

Duša a zrak dospelého sa na Vianoce upína na stoličky pri štedrovečernom stole, kde sedia jeho najbližší a ďakuje za to Ježiškovi.

Duša a zrak dospelého sa na Vianoce upína na stoličky pri štedrovečernom stole, kde ešte pred rokom/rokmi, sedel niekto z najbližších a opäť ďakuje Ježiškovi, že s nimi mohol tu byť, mať ich pri sebe, že prežil s nimi nádherné roky života…

No a nakoniec je tu duša tých našich najstarších, najskromnejších, najpokornejších, našich rodičov – starých rodičov, pre ktorých sú Vianoce, možno jedinými dňami v roku, kedy môžu byť so svojimi deťmi, vnúčatami a jediné čo si prajú od Ježiška je to, aby sa s tými svojimi najbližšími mohli stretnúť aspoň v tento naj Sviatočný deň v roku! Tak im to prosím Ježiško dopraj a neber im to…!!!

Ale aby som nebol za toho, čo si nespomína na nejaké tie najkrajšie Vianoce, ktoré mu najviac utkveli v pamäti, tak celkom úprimne a otvorene napíšem, že najviac, a teda aj najradšej, si spomínam na Vianoce, ďaleko pred rokom 1989, keď som bol dieťa vo veku 8-11 rokov (70. roky minulého storočia) a hlavne na tie, ktoré sme strávili u starých rodičoch, u dedka a babky na dedine.

Veru, pre nás deti to bolo nádherné lebo zimy boli ešte riadne, takže takmer celý deň sme strávili na kopci, na sánkovačke…

Až nadišiel ten dlho očakávaný večer, kedy sa akosi absolútne všetko utíšilo (dokonca aj my deti roztopašné!), stromček a sviečky svietili a my, celá rodina troch generácií, sme sa „ocitli“ pri štedrovečernom stole.

Na stole všakovaké vianočné jedlá, ale len tak, okamžite, sa jesť nesmelo. Nesmelo lebo dedko vstal, my všetci tiež a bola modlitba.

Veru aj sme sa zasmiali lebo dedko sa modlil nahlas len vtedy, keď vedel čo a keď mu „vypadol“ text, tak sa tváril, že sa musí nadýchnuť a veru že ten nádych bol tak dlhý, že ubrániť sa smiechu nebolo možné, začo sme si od mamky vyslúžili jemný pohlavok, pričom úsmev na jej milej tvári bol tiež viac, ako badateľný.

A potom išlo všetko tak, ako tradícia kázala – babka z každého jedla odobrala do akejsi nádoby a dedko to potom zaniesol dobytku do maštale (dedko sa JRD podrobil až 1975 a nebanoval!), pod stolom bola slama, v ktorej sme mali nájsť skrytú vidličku…, naozaj nádherné časy!

Čo bolo vtedy základom, bez čoho by Vianoce neboli Vianocami, to bola polnočná Vianočná omša! Na tu musel každý – deti, mladí, starí…bez ohľadu nato, čo sa dialo „vonku za oknami“

A bola to polnočná, teda o 24:00 hod. a nie ako dnes, v podvečer, ak vôbec…, naozaj malo to svoje, vždy neopakovateľné čaro, čaro vianočnej polnoci…

Takže áno, boli Vianoce, ktoré človeku utkvejú v pamäti viac, niektoré menej, ale ako píšem v úvode môjho vianočného článku, všetky Vianoce sú svojim spôsobom tie najkrajšie…

Ja pevne verí, dúfam a prosím aj dnes Ježiška, aby aj tieto Vianoce boli tie najkrajšie a aby som si pri štedrovečernom stole, na stoličkách pri ňom, našiel a mohol sa porozprávať so všetkými, na ktorých mi záleží a ktorých neskonale milujem a Ježiškovi sľubujem, že už budem dobrý, minimálne lepší, ako rok pred tým – však viete, ako to s detskými a „detskými“ sľubmi dopadne…ja verím, že Ježiško mi to odpustí a o rok ma opäť nechá, dopraje mi, aby som ho o to isté znovu mohol prosiť…

Prajem všetkým občanom Slovenska, aby aj tieto Vianoce 2022, boli pre nich tie najkrajšie Vianoce, Vianoce v najširšom kruhu svojich najbližších, bez ohľadu na to, čo sa práve deje „vonku za oknami“.

Aby aj vás všetkých Ježiško vypočul a aby vám splnil všetko to, čo ste si v predvečer Vianoc tíško šepkali na posteli, keď ste zaspávali s pocitom, že už zajtra sú Vianoce…

Vianoce, Ježiško a „Ježiško“ si to určite zaslúžia…

„Tichá noc, svätá noc!

Všetko spí, všetko sní,

sám len svätý bdie dôverný pár,

stráži Dieťatko, nebeský dar.

Sladký Ježiško spí, sní,

nebesky tíško spí, sní.

Tichá noc, svätá noc!

Anjeli zleteli,

najprv pastierom podali zvesť,

ktorá svetom dnes dáva sa niesť:

Kristus, Spasiteľ je tu,

Tešiteľ sveta je tu!…“