ferro

Naozaj, už NIE!

Túto tému mám na „stole“ už poriadne dlho a dnes je čas, aby som s ňou vyšiel „von“.

Téma pre niekoho utopická, nerealizovateľná…, ale koľko tém, návrhov, riešení…bolo v minulosti utópiou, nerealizovateľnými a nakoniec sú dnes súčasťou našich životov a ani sa nad nimi nepozastavíme?

I keď áno, táto téma je dosť špecifická a náročná.

Dnes sme opäť svedkami začiatku nestability dnešnej vlády.

A príčin je viacero, no jedná je hlavná.

A o tej bude dnes reč v mojom článku.

Tzv. posledným klincom do „rakvy“ dnešnej mojej témy na to, aby som s ňou vyšiel „von“, bolo včerajšie vyjadrenie Petra Pellegriniho na adresu jedného z dnešných koaličných partnerov – SNS, keď sa k nej a k Dankovi vyjadril takto – „Predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Andrej Danko nemá na udávanie tónu slovenskej politiky mandát. Strana, ktorú vedie je jednou s najnižšími preferenciami a dôveryhodnosť samotného Danka je jednou z najnižších.“ –  https://www.hlavnespravy.sk/prezident-a-danko-nema-mandat-na-udavanie-tonu-slovenskej-politiky/3653498

A presne toto je kameňom úrazu naše demokracie, ktorú si tu budujeme od roku 1990 a ako samostatný štát od 01.01.2023.

Ale začnem z pred roka 1990, aby kontext môjho článku bol ucelený a aby bol celý článok správne pochopený.

Pred rokom 1990 sme mali v Ústave ČSSR aj tento Čl. 4 – „Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ – https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1960/100/19600711.html

A čo to v praxi znamenalo?

Nuž okrem toho, že KSČ bola vopred známou jedinou a absolútne väčšinovou víťaznou volebnou politickou silou v ČSSR, to znamenalo aj to, že vtedajšia vládnuca moc v štáte, keď to zjednoduším, tak komunisti, si dobrovoľne na seba uplietli bič v tom zmysle, že zobrali na seba absolútne všetku zodpovednosť, čo kedy sa v ČSSR stalo, udialo…

Totiž, ak sa niečo dobré podarilo, tak všetku chválu a slávu zožali komunisti a KSČ/KSS.

Avšak, ako to v každej spoločnosti býva, takéto veci ľudí pramálo zaujímajú, takmer nikto si ch nevšíma. Berú to ako samozrejmosť! Veď na to vás tu máme, dobre vás za to platíme, aby sme sa dobre mali!

Ale čo si ľudia všímajú, čo si najviac všímajú je to, čo v štáte, v spoločnosti nefunguje.

Tu je, ako sa hovorí, každý múdry, hlavne ak za to nenesie zodpovednosť on.

A tak, až do konca socialistického zriadenia (kam až moja pamäť siaha), teda niekde do 17. novembra 1989, platilo, že – Neboli ráno v obchode čerstvé rožky? Kto za to mohol? Nuž nik iný, ako komunisti – KSČ/KSS!

Nefungovala ráno doprava, kto za to mohol? Nuž nik iní, ako komunisti – KSČ/KSS!

Nebol v zime ráno posýpaný chodník? – komunisti – KSČ/KSS!

Zaškrípalo niečo v zdravotníctve? – komunisti – KSČ/KSS!

Podľa rozmaznaných detičiek- „zlá a nechutná“ školská strava? – komunisti – KSČ/KSS!

Čokoľvek v štáte zahaprovalo, vždy boli jediní na vine a zodpovední, len a výhradne komunisti – KSC/KSS!

Na jednej strane to bolo dobre lebo vinník všetkých, aj tých najmenších nedostatkov, teda aj za tie, za ktoré si mohol každý občan sám, bol jasný – jedine a výhradne, tí zlí komunisti, svine papalášske komunistické a tak podobne!

Na druhej strane, presne toto bolo hrobárom komunistov KSČ/KSS, že si zobrali na svoje politické plecia všetku zodpovednosť za všetko, čo sa, čo i len škrtlo v ČSSR!

A presne toto resp. hlavne toto, im po novembri 1989 zlomilo politický väz…!

Takže v skratke toľko to k dobám socialistickým z pred roka 1990.

No a potom to prišlo!

Prišlo budovanie kapitalizmu, budovanie demokracie.

Budovanie parlamentnej demokracie!

Zrazu sa zodpovednosť za vývoj v štáte rozložila na plecia viacerých politických subjektov.

Prišli demokratické slobodné voľby a slobodný, už demokraticky zmýšľajúci, donedávna socialistický občan-volič, si mohol vybrať, koho posunie do vládnych kresiel. Komu zverí moc v tomto štáte…na základe predvolebných sľubov, dovtedy nevídaných rozmerov! Napr. – smerujeme do Európy! Pritom sme v nej vždy boli! Ale pozor(!), smerovali sme do vyspelej Európy! Tej jedinečnej a super Západnej! Ako keby, sme dovtedy lozili po stromoch…! Začali sme sa im absolútne bezdôvodne klaňať, ako niekomu kto stojí nad nami! Poniektorí z nás, to robia aj dnes!

Avšak občan-volič zabudol na jednu podstatnú vec. Že aj on je už tým, čo sa podieľa na zodpovednosti za riadenie štátu a za všetko, čo sa v tomto štáte vykoná, za všetko, čo v tomto štáte nebude fungovať tak, ako by si predstavoval resp., ako by chcel a už sa nemohol vyhovárať iba na komunistov resp. už nemohol viniť zo všetkého zlého len a výhradne komunistov!

Nastala doba vlád vládnych koalícií!

Pozliepaných z kade akých názorov, ideológií…, len keď sa dostali k moci! Hlavne k dovtedy nevídaným, nikým a ničím neohraničeným(?) príjmom!

Teda vládli, inokedy „vládli“ tí, ktorí po PV zostavili minimálnu väčšinu v SNR, teda mali aspoň 76 poslaneckých kresiel. Práve tých minimálne 76 poslaneckých kresiel, aby mohli vysloviť dôveru vlastnej novovzniknutej Vláde (po 01.01.1993  Vláde SR) a presne rovnaký počet vládno-koaličných  poslaneckých hlasov potrebovali na to, aby mohli vládnuť tým, že si schvaľovali v SNR potrebné zákony také, aké len oni považovali za prínos pre celú našu spoločnosť.

Avšak zo spoločensko-politického priestoru sa vytratila jedná podstatná vec, ktorá tu pred rokom 1990 bola jasná a nezameniteľná!

A to konkrétna zodpovednosť za vedenie štátu!

Konkrétna zodpovednosť za vývoj a stav štátu!

Zodpovednosť za všetko zlé resp. za to, čo nefungovalo tak ako fungovať malo a nefungovalo!

Akosi nebol nikto konkrétny za nič zodpovedný!

Už ku koncu vládneho volebného obdobia sa aj vládna (u opozície to bolo jasné, že tak bude konať) koalícia, začala navzájom na seba vyhovárať, že ak sa im niečo nepodarilo splniť z predvolebných sľubov, ktoré občanom-voličom pred PV nasľubovali (hory-doly) resp. z PVV, tak to len preto lebo aha ho – koaličný partner!

Ten najslabší článok vo vládnej moci, teda ten politický subjekt, ktorý v PV získal najmenej percent a teda mal najmenej poslaneckých mandátov a ministerstiev, sa vyhováral na volebne silnejších koaličných partnerov, že aj by viacej vykonali pre ľudí, pre národ, ale oni im to nedovolili!

Napr. – ministerstvo financií, ktoré malo pod palcom najsilnejšia koaličná partaj, nám neschválila potrebné financie na naplnenie našich predvolebných sľubov a teda občania prepáčte, nemohli sme vám doručiť to, čo sme vám sľúbili! Ale ak nám v nadchádzajúcich PV dáte takú moc do rúk, že budeme vo vláde väčšinoví my, tak my vám to určite splníme!

No a potom tí koaliční partneri, ktorí boli v koalícií sinejší a hlavne tá politická partaj, ktorá voľby vyhrala, sa následne vyhovárala takto.

Nuž občania SR, aj by sme vám splnili všetko, čo sme vám pred PV sľubovali, ale mali sme koaličného partnera, teda koaličného partnera, ktorý získal najmenší mandát v PV, ale bez neho by sme vládnuť nemohli a teda sme mu museli ustúpiť a všetky vám dané sľuby splniť, naplniť nedokázali.

Takže občania- voliči, dajte nám v nastavujúcich PV ešte silnejší mandát a my vám tie sľuby splníme!

A takto sa za každým nenašiel konkrétny vinník za stav našej spoločnosti, za vývoj nášho štátu lebo zakaždým stále a dookola – to nie my, to koaličný partner!

A občania znovu a znovu išli a chodia k volebným urnám a znovu a znovu uveria tomu, či onému politickému subjektu, čo mu kto nasľuboval, po PV sa zloží vláda koaličných strán (niekedy úplne rozdielnych, takmer vo všetkom, ale spojili sa proti niekomu a nie za niečo dobré pre občanov SR!), ktorá má v Parlamente SR minimálne 76+ poslaneckých mandátov a vládne sa a „vládne“ sa a za každým niet konkrétneho vinníka za nič, čo v štáte fungovať malo a stále nefunguje!

Len raz v histórií samostatnej Slovenskej republiky sa stalo, že občania-voliči dali tak silný mandát jednému politickému subjektu, že vládol sám a teda vtedy sa mohol každý vyjadriť, ak s niečím nesúhlasil, že aha – jedine oni, jedine oni sú za toto a toto vinní, zodpovední!

Áno, bolo to vo volebnom období – „Vláda Slovenskej republiky od 4. apríla 2012 do 23. marca 2016“ – https://sk.wikipedia.org/wiki/Vl%C3%A1da_Slovenskej_republiky_od_4._apr%C3%ADla_2012_do_23._marca_2016

A dnes to tu máme znovu!

Opäť počúvame to isté, čo ostatných, už takmer 35 rokov – to nie my, to koaličný partner!

Hádam by už aj stačilo!

Ale ako z toho von?

Nuž napríklad takouto, dnes mojou utópiou resp. „utópiou“?

Skúsme sa nad tým zamyslieť a do budúcna niečo v tomto zmysle zrealizovať.

Ja budem dnes stručný a nepôjdem, pre skrátenie článku, do úplných detailov (to prenechávam legislatívcom), len navrhnem možné riešenie, aby sme po každom volebnom období mohli mať jedného, ktorého budeme môcť pochváliť za veci dobré, ktoré počas svojho vládnutia pre SR a Slovákov vykonal, ale aj jedného, ktorého budeme môcť viniť a brať ho na plnú zodpovednosť, ak sa voči SR a Slovákom previnil, niečo pokazil, niečo zlého urobil resp. neurobil a pred voľbami občanom SR nasľuboval, ba to mal dokonca aj vo svojom PVV.

Navrhujem teda, aby sme sa zamysleli nad týmto.

PV by mali prebehnúť presne tak, ako doteraz. Predvolebná kampaň, predstavenie sa všetkých politických subjektov, ktoré sa uchádzajú o dôveru občana-voliča…

Následne samotné PV a po nich vyhlásenie oficiálnych platných výsledkov.

A potom by nastala tá veľká zmena oproti doterajšej praxi, ktorú máme aj uzákonenú a v Ústave SR zakotvenú!

Teda Vládu SR, by nezostavovali tí, ktorí by na základe, kadejakých zákulisných rokovaní pozliepali väčšinovú vládnu resp. „vládnu“ koalíciu, aby mali v Parlamente SR aspoň 76 poslaneckých mandátov!

Ale víťazný politický subjekt, by automaticky získal, len a výhradne 76 poslaneckých mandátov, aby mohol vládnuť a vládu by zostavoval výlučne on!

Ostatné politické subjekty by si zvyšných 74 poslaneckých mandátov rozdelili pomerne podľa výsledkov v PV. Hranica vstupu do parlamentu SR, by sa mohla z dnešných 5% zdvihnúť minimálne na 7%, aby v Parlamente bolo, čo najmenej všakovakých, aj narýchlo rýchlo kvasených novovzniknutých, a kto vie kým platených, politických subjektov.

Takže v Parlamente SR, by boli len „jednofarební“ vládni poslanci, len v počte 76 a všetci ostatní, by im v podstate boli opozíciou.

Zároveň vedenia všetkých parlamentných výborov, by boli zo zákona obsadené zástupcami opozície a rovnako aj všetky vedúce pozície, všetkých štátnych kontrolných inštitúcií, ako je napr. NKÚ!

Zároveň by sa musel zmeniť aj štatút a status poslanca Parlamentu SR, ktorý by bol viazaný na daný politický subjekt, ktorí sa do Parlamentu na základe demokratických PV dostal a to preto, aby sa nemohlo stať, že poniektorí poslanec za vládnuci politický subjekt, ktorý má v Parlamente len a výhradne 76 poslancov, si nezmyslel a opustil tento vládnuci parlamenty klub, čím by položil vládu…

Ak by sa mu znepáčila politika vládnutia politického subjektu, za ktorý tak horlivo bojoval pred PV a dostal sa na jeho kandidátke do Parlamentu, tak by automaticky prišiel o poslanecký mandát a na jeho miesto by nastúpil prvý v poradí v ostatných PV, za vládnuci politický subjekt!

Tým by sa aj predišlo tomu chaosu, čo v Parlamente SR za každým vidíme, keď si jednotliví poslanci robia z Parlamentu doslova politickú cestovnú kanceláriu a robia si čo chcú a zároveň by sa vyčistila, vykryštalizovala naša politická scéna!

Nuž teda na dnes „len“ toľko.

Lebo ani to, čo sa dnes deje okolo vládnej koalície, nie je to, čo od nich ich voliči čakali.

Ja mám to šťastie resp. „šťastie“(?), že síce som rád, že po PV 2023 vznikla práve táto vláda, v tomto zložení na základe volebného výsledku, ale nie som voličom ani jedného z týchto politických subjektov a teda v komentovaní ich vládnutia nie som v „konflikte záujmov“.

Samozrejme, že všetko to, čo som napísal vyššie v texte, by do budúcnosti platilo, bez výnimky, aj na ten politický subjekt, ktorému som v ostatných PV dal svoj hlas, ak by vo voľbách uspeli…