ferro

Česká verejnoprávna televízia na svojom kanály ČT24, v utorok večer (12.11.2019 https://ct24.ceskatelevize.cz/specialy/listopad-1989/2975681-miller-delniky-v-listopadu-89-nastvala-brutalita-ze-se-pak-jako ) v pravidelnej podvečernej relácií INTERWIEW, dala priestor p. Petrovi Millerovi.  Tento pán mal už takmer 50 rokov, keď sa diali novembrové udalosti roku 1989. Bol poctivým dlhoročným zamestnancom – robotníkom pražskej  ČKD, kde pôsobil aj ako predák ROH (Revolučné odborové hnutie, predchodca dnešných jalových OZ, ktorých máme požehnane !, vtedy bolo jedno jediné ROH v celej republike, a malo pre komunistov vo fabrikách a podnikoch naozaj rázne a rozhodujúce slovo !). p. Miller v tejto relácií odkrýva pomaličky pokrievku toho nasilu zatvoreného hrnca, ako to vlastne s tou „nežnou“, vraj „revolúciou“ bolo ! Moderátorka tejto relácie len tíško sedela, a keďže mala z toho, čo počúvala od tohto pána, otvorené ústa až dokorán, tak ju ČT ani nesnímala, počas jeho odpovedí, a prestrihli na ňu obraz, až v okamžiku, keď kládla svoju otázku. p. Miller bol do tejto relácie ČT24, pozvaný na základe toho, že on bol prvým ponovembrovým ministrom práce a sociálnych vecí ČSSR/ČSFR vo vláde Mariána Čalfu. p.Miller začal šokujúcimi vetami, že občania ČSSR sa v druhej polovici 80 rokov minulého storočia už nemali, až tak zle (mali sa naozaj na tú dobu dobre), a teda im chýbal dôvod k radikalizácií sa, voči stále sa pozvoľna uvoľňujúcemu socialistickému zriadeniu. Sám to uvádzal na svojom príklade, že on už v roku 1987 vlastnil dve autá !, jedno on a jedno jeho manželka, nazval ich „mercedesom“ východu, čo boli na tú dobu naozaj kvalitné automobily zo Sovietskeho zväzu – Žigulík-Lada a to ako robotník v ČKD ! Verte alebo neverte dnešná mládež do 44 rokov, že tento názov, tohto svetovo známeho podniku si nedovolili ani komunisti zmeniť po jeho znárodnení, lebo táto skratka znamenala – Českomoravská-Kolben-Daněk, podľa ich pôvodných zakladateľov a majiteľov (r.1871) (dnešný neoliberáli sa hanbia za všetko čo sa tu počas socializmu vybudovalo, a po roku 1989 sa „demokraticky“ všetko premenovalo a rozpredalo za bakšiš západným korporátom !). p.Miller pokračoval ďalej tým, že 17. november 1989, ako bežný pracujúci ľud nijako významne nevnímali, že udalosti, ktoré sa odohrali na Národní tříde, radoví robotníci a pracujúca inteligencia v pondelok ráno 20.11.1989 okomentovali slovami „…no co, mladí dělali bordel, tak dostali naprdel…“, svoj názor zmenili až po tom, čo v nasledujúci večer si v hlavných večerných správach (Televízne noviny – vysielané celorepublikovo o 19:00) pozreli len tie zábery z tohto zhromaždenia „študáku“, kde bolo voči nim zakročené po neuposlúchnutí výzvy, že ďalej nie je povolené sa presúvať a že zhromaždenie nebolo takto povolené (aj dnes, ak nepožiadate príslušné orgány o povolenie zhromaždenia, tak nemáte právo sa len tak, hocikde na voľnom priestranstve zhromaždiť a cez megafón „zvestovať“ svetu svoje názory, a keď povolenie dostanete, tak za prísne stanovených pravidiel, ktoré keď porušíte, tak Vás polícia usmerní primeraným spôsobom, ktorý závisí od toho, ako na upozornenie polície reagujete…!). Nato robotníci v ČKD zareagovali, že „…naše děti nebude nikdo mlátit…“ a p. Miller ich aktivizoval k robotníckemu odporu voči takémuto neprimeranému zákroku VB (Verejná bezpečnosť) a nie voči ukončeniu socializmu a nastoleniu neoliberálneho kapitalizmu!

V ďalšom svojom komentári p. Miller pokračuje v tom, ako sa dostal k Vaškovi Havlovie, a ako mu na jeho otázku „…proč nám nepouštite studenty do fabrík…?“ odpovedal v tom zmysle, že : „…hele Vašku, to jsi kde viděl, žeby děcka komandovali rodiče na pracovisku, zvláště když oni dřou proto, aby se oni měli dobře…“, je Vám vážení jasné, čo tým p. Miller povedal, že nie ulica a „deti“ tu budú rozhodovať o tom, ako sa bude ďalej vyvíjať socializmus v republike, ale že to má byť predovšetkým poctivo pracujúci ľud, či už priamo robotníci alebo aj v spolupráci s pracujúcou inteligenciou (tu mál na mysli THP, teda technicko-hospodárskych pracovníkov) ! p. Miller jasne pomenoval, a dalo sa to vyčítať s pomedzi riadkov, že študenti nemali tu hlavnú úlohu v tom, čo sa dialo po tomto zhromaždení, a už vôbec nie herci, ale že to bola „ekonomická moc“, moc robotníkov a pracujúcej inteligencie, čo prinútila najvyšších súdruhov v štáte sa vážne zaoberať istou zmenou v spoločnosti, aby nastali isté „uvoľnenia“, napr. slobodné cestovanie, aj keď p. Miller uvádza, že na sklonku 80 rokov bolo už celkom bežné, že sa na žiadosť občanov voľnejšie vydávali cestovné povolenia – víza, na „západ“, že sa jednotlivým občanom, ktorý mali záujem v malom podnikať (predaj domácej nadprodukcie ovocia, zeleniny, malé dedinské krčmičky, ale aj malé mestské podniky – obuvník, brašnár a pod.) sa vydávali na základe ich žiadosti cez, a prostredníctvom Mestských národných výborov (MNV), postupne, povolenia na tieto „súkromné“ podnikania. Až na základe toho, že p. Miller, ako vyjednávač za robotnícku triedu, predostrel súdruhovi Ladislavovi Adamcovi (predseda vlády ČSSR), že ak sa súdruhovia „nepohnú“, tak bude vyhlásený generálny štrajk, tak až na základe tejto „ekonomickej moci“ v štáte, sa začal „prevrat“ v ČSSR !

Je to taká prvá a nesmelá pravda, ktorá o novembrových udalostiach 1989, začína vychádzať na povrch a svetlo božie, aby sa už konečne prestalo z tou démonizáciou života v ČSSR pred rokom 1989, a aby sa už prestalo vynášať do neba, že to študenti a herci sú jedinými pôvodcami „revolučnej“ zmeny po roku 1989 v ČSSR, lebo jediná a naozajstná pravda je tá, že to bol pracujúci ľud, ktorí keby sa nebol nebojácne postavil za začatie zmien v štáte, tak by súdruhovia na študentov a hercov nedali, lebo to nebola „ekonomická sila“ v štáte ! Zároveň je potrebné rázne povedať, že nikto z robotníkov a pracujúcej inteligencie, nežiadal zmenu v štáte zo socialistického zriadenia na liberálne a neoliberálne kapitalistické zriadenie, ktorému sa však nedalo zabrániť, lebo západne mocnosti nás už mali „podchytených“, hlavne, ak bolo Sovietskym zväzom jasne dané, že ZSSR už vojensky, teda silou žiaden socialistický štát nepodrží pri prípadných „demokratizačných“ zmenách, ktoré nastanú v tom ktorom štáte ! A o tomto hlavne vedeli, všetci Tí „smelí“ a „udatní“ disidenti, ktorí si aj počas socializmu žili ako „prasce“ v žite, hlavne ak mali plné vrecka USA dolárov a západonemeckých mariek !, a pre spoločnosť a štát nevykazovali žiaden prínos, hodnoty ani prospech !

Dnes je tragikomické, ak vo všetkých „demokratických“ médiách či už tlačených alebo audiovizuálnych čítame, vidíme a počúvame, ako kto zatočil so zlým komunizmom, a ako sme porazili strach a iné nezmysli ! V 80 rokoch minulého storočia, ten kto poctivo pracoval, a na svojom pracovisku vyslovil mnohokrát aj ostrú kritiku na riadiacich súdruhov, v tom zmysle, že neútočil priamo na ich osoby, ale navrhoval riešenia pre pokrok v tom ktorom podniku a fabrike, a že je potrebné urobiť to či ono, tak ten nemal strach, Áno, občan mal prirodzený rešpekt pred „vrchnosťou“, ale o strachu sa hovoriť nedalo. Nemal strach o budúcnosť, nemal strach z toho, že keď príde na druhý deň do práce, že ho majiteľ vyhodí, lebo sa mu nepáči alebo, že to voľný trh rozhodol a lenivý „kapitalista“, aby udržal zamestnanosť a niečo preto urobil, aby mu jeho zisky neklesli, tak radšej prepúšťa, občan nemal strach čo s ním bude, keď ťažšie ochorie, nemal strach kde bude bývať, nemal strach kde a na akú školu budú chodiť jeho deti, nemal strach sa v noci prejsť po tmavých uličkách mesta, jednoducho občan v socialistickom zriadení nemal z veľa vecí strach z ktorých ho dnes mrazí ! Strach mali hlavne Tí „mudrci“, ktorým poctivá práca smrdela, Tí ktorí mali pocit krivdy po znárodnení, po roku 1948, ale len Tí, ktorých predkovia prišli o veľké majetky – veľkokapitalisti a buržui, medzi ktorých radím aj Václava Havla, ktorý pochádzal s veľmi bohatej českej rodiny ! No a samozrejme rôzni intelektuáli, ktorí si už vtedy žili na celkom vysokej úrovni, a na „voľnej“ nohe, lebo z peniazmi, ktoré im socialistický štát platil, boli už takí bohatí, že už im nestačili na tú dobu, ani tie najmodernejšie autá západných značiek, nestačili im honosné rodinné vily, nestačili im honosné chaty a „chalúpky“ postavené mnohokrát v prírodných chránených rezerváciách, ale chceli viac, chceli „slobodu“ vo vlastnení výrobných prostriedkov a následne, aby pracujúci ľud nevytváral hodnoty pre všetkých, pre blaho celého štátu, ale len pre nich, aby naďalej ešte viac neúmerne bohatli na úkor tých druhých – jednoducho chceli sa stať kapitalistami „so všetkým všudy“ !

Práve dnes máme oveľa väčší strach z dnešných novodobých „súdruhov“, keď nevieme z ktorej strany môžeme čakať „úder“, lebo raz sú pri moci jedni a následne druhí, a keď si predtým „slobodne“ nadával na jedných, tak ťa za to následne potrestali Tí druhí (napr. vyhadzov z práce !) a naopak. Dnes máme strach, či sa zajtra nezavrie kapitalistická fabrika, lebo „Čína“ a My prídeme o prácu, o príjem z ktorého, ako tak živíme naše deti a rodiny, máme strach sa prejsť večer po nie tmavých uličkách mesta, ale po celkom širokom námestí mesta, či nás niekto nenapadne, neokradne, či niekto nevrazí veľkým autom do nič netušiaceho davu a pritom máme štátnu bezpečnosť, mestské polície, poriadkové služby a súkromné bezpečnostné služby, ktoré si zväčša môžu zaplatiť len Tí najbohatší, máme strach, len aby sme nejako vážnejšie neochoreli lebo zdravotníctvo je „zadarmo“, máme strach, že keď umožníme našim deťom vyštudovať na vysokých školách, či náhodou nevyštudovali niečo, čo na trhu nie je „žiadúce“, lebo regulácia školstva a škôl, ktoré sú potrebné pre potreby hospodárstva nášho štátu je zakázaná, veď je sloboda !, máme strach, kde naše deti budú bývať, ak si budú chcieť založiť rodiny, máme strach či sa kvôli tomu nezadlžia na dlhé roky dopredu, a že ak ich vyhodia z práce, či ich „nezožerie“ exekúcia, ktorú na nich uvalí cez svojich vymáhateľov banka, ktorá im poskytla „výhodný“ úver na bývanie, máme strach zostarnúť, lebo z každej strany počúvame, že nebude mať kto pracovať, aby vyrobil na dôchodky, lebo dnes majú mladí ľudia strach si založiť rodiny, lebo dnes LGBTI a títo deti nesplodia, a tých dnešných strachov a obáv o budúcnosť je oveľa, ale oveľa viac, ako mali ľudia na Slovensku, ale aj v celej ČSSR pred rokom 1989, a z dnešného pohľadu ten “strach“ čo sme tu, akože mali mať, pred rokom 1989, sa nám, čo sme ten „zlý“ socializmus zažili, dnes javí ako absolútne nepodstatný, malicherný až smiešny ! Vyzývam všetkých, ktorí pre dnešnú našu mládež skresľujú život v bývalej ČSSR a prezentujú ho, výhradne len ako utláčateľský a despotický, aby s tým prestali !, lebo to nie je pravda. A Áno, ak prišli na hraniciach (Rakúsko) niektorí naši spoluobčania počas studenej vojny o život (na Slovensku 42 podľa veľaváženého ÚPN), tak to sa naozaj nemalo stavať a je to neospravedlniteľné, ale vážení dnešní „demokrati“ už máte spočítané tie stovky a možno aj tisícky obetí po roku 1989, ktoré si na svoj život siahli sami, a to nie preto, že by nesúhlasili s kapitalizmom, ale preto lebo im ten „slobodný“ spôsob života, kapitalistický spôsob života, vzal prácu a sociálne istoty, lebo v kapitalizme sa samozrejme musí každý postarať sám o seba, lebo – katolícke „pomôž si človeče, aj boh Ti pomôže“, a nemali svojim deťom dať čo do úst, nemohli im kúpiť to čo od nich deti právom pýtali, oblečenie, hračky, učebnice, ale aj vzdelanie, možnosť ísť s inými deťmi na školský výlet a pod. Toto páni z ÚPN máte spočítané ?! a koľkože zložiek máte o týchto prípadoch vo svojom archíve ?!, nuž nič, lebo na občana sa v kapitalistickom zriadení z vysoká kašle. Kedy a ktorý z politikov konečne navrhne, aby sa na Slovensku zriadil aj Ústav pamäti zverstiev kapitalizmu po roku 1989, kde by sa podchytili všetky tie ľudské osudy a pomenovali by sa pravdy, prečo títo nevinný ľudia si siahli na život a zanechali tu po sebe siroty, a pritom chceli poctivo pracovať, ale nebolo kde a nebolo u koho, lebo kapitalista potrebuje svoje zisky, a je mu jedno či ich dosiahne so 100 zamestnancami alebo len s 90, a keď to nepôjde, tak jednoducho vyhlási bankrot, svoj nahonobený kapitál si ponechá, žije si ako v bavlnke a tých 100 bývalých zamestnancov hajde „nadlažbu“. Tak toto je tá pravá pravda o živote pred rokom 1989 a po ňom až do súčasnosti.

A celkom na záver, Vy všetci čo kydáte na život spred roka 1989 a mali ste to šťastie, že ste ešte stihli aj dosť podstatne vnímať aj svoje okolie, buďte taký láskaví a povedzte tejto dnešnej našej mládeži do 44 rokov, to ste niekde na štátnych inštitúciách, obchodoch videli nejaké názvy v ruštine, v azbuke ?!, a to sme boli pod „jarmom“ ZSSR, tak ako dnes všade vidíme len samé anglické názvy, obchod, ktorý dnes nemá na sebe čo i len jeden anglický názov, tak do toho nikto ani nepáchne, lebo nejde s neoliberálnou dobou, a čo tie dnešné reklamy, zavádzajúce, oblbujúce, plné anglických výrazov, v TV samé anglické výrazy, na školách nevykonávame vzdelávanie, ale akúsi edukáciu a podobné nezmysli, ktoré sme si tu nechali „navoziť“ zo „západu“ a USA. A čo tie reklamy na dámske vložky a mužskú erekciu, vysielané v TV do 22 hod., mne sa takéto reklamy bridia aj po 24 hod., to je v poriadku ?!, toto je tá kultúra na najvyššej úrovni. A porovnajte si dnešných „celebritných“ hercov z hercami socialistickej éry, a filmovú tvorbu z éry socializmu a s tými dnešnými brakmi čo sa za veľké peniaze dnes natáčajú a podobne. Mne je ľúto takých hereckých velikánov socializmu, ako bola p. Emília Vášáryová, p. Kňažko, ktorí neviem prečo dnes dehonestujú všetko, čo aj oni slobodne v socializme, ako herci natočili, a aké hry hrali v socialistických divadlách, veď sa mali ako prasiatka v žite, ľud ich miloval a oni dnes len špinia a špinia na vtedajšiu socialistickú spoločnosť. Česť všetkým „starým“ hercom, ktorí ešte dnes žijú, že sa nenechali zapredať a vážia si všetko to čo im život v socialistickom Československu dal, vďaka poctivému pracujúcemu ľudu !