ferro

Keď sa dnes pozerám na to, čo sa deje na globálnej politickej scéne, vidím najzásadnejšiu transformáciu od konca studenej vojny.

No my v Európskej únii v tejto novej realite nehráme rolu architektov, ale skôr pasívnych a bezmocných divákov. Kým Peking, Naí Dillí, Moskva či Washington formujú nové spojenectvá a prekresľujú mapu ekonomického, mocenského vplyvu, Brusel a naše kedysi mocné európske metropoly zažívajú bezprecedentný úpadok.

Z môjho pohľadu sa dnešná EÚ stala politicky nevýznamnou, ekonomicky stagnujúcou a diplomaticky unavujúcou štruktúrou, ktorú už nikto na svetovej scéne neberie vážne. A môžeme si za to sami.

Naša bruselská elita – je ideológia bez reálnej moci a mandátu.

Základný problém súčasného Bruselu vidím v priepastnom rozdiele medzi jeho globálnymi ambíciami a reálnym geopolitickým výtlakom. Naši bruselskí predstavitelia namiesto pragmatickej mocenskej politiky stavili na takzvanú „hodnotovú diplomaciu“.

Pre krajiny Globálneho juhu, Ázie či Latinskej Ameriky, sú však naši bruselskí diplomati, len nevolenými byrokratmi. Prichádzajú tam s pocitom morálnej nadradenosti, poučujú ich o ľudských právach a klimatických cieľoch, no nedokážu ponúknuť žiadne reálne bezpečnostné záruky ani výhodné investície bez politických podmienok.

Svetoví lídri ako Si Ťi-pching, Vladimir Putin alebo Narendra Modi, vnímajú politiku čisto cez optiku suverenity a národných záujmov. Pre nich je Brusel len prebyrokratizovaným aparátom, ktorý nedokáže rýchlo rozhodovať a ktorého slovo nič neznamená.

Výsledkom sú tie vlažné, čisto formálne privítania našich bruselských predstaviteľov v zahraničí, kde ich hostitelia pravidelne odsúvajú na vedľajšiu koľaj, zatiaľ čo skutočné obchody a strategické dohody uzatvárajú na summitoch organizácií ako BRICS či Šanghajská organizácia spolupráce (SCO).

Paralýza Berlína, Paríža a Londýna – sú to všetko západo-eurounijní lídri bez domácej autority – tento úpadok sa však netýka len bruselských inštitúcií. Zasiahol samotné jadro nášho kontinentu. V minulosti bol hlas Berlína, Paríža či Londýna hlasom, ktorý mal váhu v každom globálnom konflikte.

Kde sú dnes?

Francúzsky prezident Emmanuel Macron doma čelí permanentnej politickej kríze, roztrieštenému parlamentu a masívnemu odporu verejnosti. Jeho reči o „strategickej autonómii“ Európy, svetové mocnosti vnímajú, len ako prázdne rétorické cvičenia bez reálneho vojenského a ekonomického krytia.

V Nemecku kancelár Friedrich Merz zdedil štát v hlbokej štrukturálnej kríze a vedie krehké politické spojenectvá, ktoré musia hasiť domáce ekonomické problémy. Veľká Británia rovnako zápasí s vnútornou nestabilitou a jej reálny globálny vplyv sa scvrkol na úroveň regionálneho hráča, ktorý len slepo čaká na rozhodnutia z Washingtonu.

Pre Peking, Naí Dillí či Moskvu, sú naši európski lídri politicky slabí.

Ak lídri svetových superveľmocí vidia, že európsky štátnik nedokáže presadiť reformy ani na domácej pôde, nemajú najmenšiu motiváciu brať ho ako rovnocenného partnera.

Rusko, Čína a totálne zlyhanie našej sankčnej politiky – za zásadný bod obratu v strate našej prestíže považujem neschopnosť EÚ rovnocenne rokovať a spolupracovať s Ruskou federáciou.

Tie masívne balíky ekonomických sankcií, ktorými sme chceli Rusko izolovať a hospodársky zničiť, viedli k presne opačnému efektu.

Ruská federácia úspešne preorientovala svoje energetické toky do Ázie – predovšetkým do Číny a Indie – čím sa vytvoril nový, od Západu nezávislý ekonomický blok.

Z pohľadu nezainteresovaného sveta, Ruská federácia ukázala, že náš západný finančný systém sa dá obísť.

Pre krajiny Globálneho juhu to bol jasný signál.

Európa už nedokáže diktovať podmienky (nikdy sa o to ani pokúšať nemala, voči nikomu!) a jej sankcie majú ničivejší dopad na nás Európanov než na Moskvu. Keď svetoví lídri vidia, že Rusko napriek nášmu tlaku ekonomicky rastie a vojensky si drží svoje pozície, ich rešpekt pred európskymi hrozbami sa definitívne vyparil.

Bojovná rétorika verzus realita – majú naduté frázy bez krytia – paralelne s ekonomickým úpadkom ma šokuje aj ich nebezpečná radikalizácia rétoriky.

Čelní predstavitelia EÚ a lídri veľkých štátov EÚ, čoraz častejšie predvádzajú čisté vojnovo štváčske chúťky smerom k Ruskej federácii. To neustále hovorenie o nutnosti vojenskej porážky Moskvy a stupňovanie agresívnych vyhlásení, však ostro naráža na realitu našich vyprázdnených skladov a upadajúceho vojensko-priemyselného komplexu.

Pre zvyšok sveta – od Číny až po Latinskú Ameriku – sú tieto ich bojovné vyhlásenia, len nadutými frázami bez reálneho silového krytia. Svetoví stratégovia jasne vidia, že Európa, ktorá nedokáže vyprodukovať dostatok základnej munície a ktorej armády trpia štrukturálnym nedostatkom personálu a techniky, sa len smiešne snaží hrať rolu globálneho vojenského arbitra. Táto disproporcia medzi agresívnym slovníkom a skutočnými možnosťami, len prehlbuje dojem, že teito „elity“ EÚ úplne stratili kontakt s realitou a ich hrozby netreba brať vážne.

Zelená autodeštrukcia a náš ekonomický prepad – hlavnou príčinou, prečo strácame globálny rešpekt, je to, ako si vedome oslabujeme vlastnú hospodársku silu. Zavedenie nekompromisnej zelenej politiky, symbolizovanej balíkmi typu Green Deal, zaťažilo náš priemysel obrovskými reguláciami, byrokraciou a likvidačnými nákladmi na energie.

Zatiaľ čo USA masívne dotujú svoj domáci priemysel a Čína ovláda trh s kľúčovými technológiami a surovinami, my v Európe dobrovoľne likvidujeme svoje tradičné priemyselné odvetvia v mene klimatických cieľov, ktoré zvyšok sveta úplne ignoruje.

Ekonomická sila bola pritom jedinou skutočnou pákou, ktorú sme na globálnej scéne mali. Keď náš európsky podiel na svetovom HDP vytrvalo klesá a nemecké automobilky, či francúzsky priemysel strácajú konkurencieschopnosť, svet stráca dôvod správať sa k nám s rešpektom.

Pre rozvíjajúce sa trhy v Ázii a Afrike, už nie sme vzorom prosperity, ale varovným prstom, ako sa dá prostredníctvom regulácií zničiť vlastná ekonomika.

Strata autonómie – slepé zobkanie USA z ruky – z hľadiska geopolitiky sme sa dostali do pozície absolútneho vazala Spojených štátov. Odstrihnutie sa od lacných energetických zdrojov z východu bez adekvátnej a cenovo dostupnej náhrady viedlo k tomu, že sme začali masovo nakupovať predražený skvapalnený plyn (LNG) z USA.

Naše „elity“ EÚ, tak vymenili jednu závislosť za druhú, pričom tá nová priamo podkopáva konkurencieschopnosť našich podnikov voči samotným americkým firmám. Pekne krásne im zobkáme z ruky.

V otázkach zahraničnej politiky a sankčných mechanizmov sme fakticky rezignovali na sledovanie vlastných pragmatických záujmov. Slepé kopírovanie geopolitickej línie Washingtonu nás obralo o akúkoľvek diplomatickú flexibilitu.

Pre štáty ako Čína, India či Rusko, preto nemá zmysel strácať čas s vyjednávaním s nami – je pre nich jednoduchšie dohodnúť sa priamo s Washingtonom, keďže naše rozhodnutia sú len slabým odvarom americkej stratégie.

Sme v slepej uličke. Kombinácia ekonomického prebyrokratizovania, ideologického dogmatizmu a straty politickej suverenity viedla k tomu, že náš starý kontinent pre zvyšok sveta prestáva byť zaujímavý. Kým globálny juh zažíva dynamický rozvoj a formuje pragmatické spojenectvá založené na rope, plyne, technológiách a zbraniach, my zostávame izolovaní vo svojej morálnej bubline.

Dnešní sprostí „lídri“ EÚ v Bruseli, ako aj predstavitelia veľkých západných štátov vrátane Británie, sa utápajú vo vlastnom presvedčovaní samých seba, že jedine oni sú tí jedineční, morálne nadradení a vyvolení určovať pravidlá hry. Tento hlboký sebaklam a totálne odtrhnutie od reality im bránia vidieť, že svet nás už dávno predbehol. Ak nedôjde k radikálnemu obratu smerom k pragmatizmu, obnove suverenity a podpore domácej ekonomiky, náš úpadok bude definitívny a z globálnej politickej mapy sa vytratí aj posledný zvyšok rešpektu, ktorý nám kedysi patril.

P.S.:

Dobrou správou je, že obyvatelia, aj Západnej Európy sa pomaly, ale isto začínajú prebúdzať – pozri víkendové voľby v nemeckom Sasko-Anhaltsku

https://www.pravda.sk/spravy/svet/clanok/2036709-expert-silny-vysledok-afd-odraza-nespokojnost-s-vladou-moze-silno-otriast-aj-merzom