ferro

Nuž veru, tak jest.

Tento článok je o takom akomsi uvedomení si, také zamyslenie sa, nad cenou života človeka.

Nad človekom ako takým, jeho postavením, nie len v spoločnosti, ale v rámci sveta, ako takého.

Ani by som sa k tejto téme nedostal, nebyť posledného zážitku.

Boli sme na dovolenke a v rámci tejto dovolenky sme sa, sami seba nechali nahovoriť na celodennú plavbu jachtou.

Poviete si, čo je na tom výnimočné, veď dnes už kadekto bol na jachte, ba kadekto z „vyvolených“ vlastní jachtu, jachty a nie ledabolo aké.

Iste.

Ale tu ide o niečo úplne iné, ako len o to, že nejaký človiečik, sa prvý raz v živote plavil po mori na jachte.

Tu ide o toto.

I zrazu sa ocitnete ďaleko od brehov pevniny, od pevnej zemi pod nohami a okolo vás nič, len voda!

Absolútne nič.

A zrazu ste NIČ!

Zrazu sa nemáte pred kým vystatovať, že čo ste vy.

Aký ste vy výnimočný.

Čo všetko ste v živote prežili.

Čím všetkým ste v živote preskákali.

Čo všetko ste v doterajšom živote, za hmotné statky nadobudli, nahonobili.

Akú máte prácu.

Aké máte v práci postavenie.

Koľkých ľudí riadite, ako sa k ním niekedy povýšenecký správate, lebo však ste šéf.

Aký máte dosah na celú spoločnosť, lebo vás ľud zvolil a vy vládnete.

Vládnete z pozície moci, lebo ľud vám ju dal a basta fidli.

Tu v zajatí vody Vám je toto všetko na nič!

Nemá to absolútne žiadnu cenu!

Žiadnu cenu pre nikoho.

Ani pre Vás, ani pre spoločnosť, ani pre svet.

Jedná väčšia vlna, potom čľup a je koniec.

Je po vašej kariére, po vašom svetskom bohatstve, po vašom spoločenskom postavení, po vašom vplyve, niekedy až diktátorskom, na celú spoločnosť, ktorá vás na tieto vysoké štátne pozície dostala…

KONIEC!

A potom, po tom všetkom zamyslení sa na šírom mori, sa táto jachta priblíži k pevnine, k nej pripláva malý čln, na ktorý vás „nalodia“, a po niekoľkých minútach ste opäť na súši.

Opäť máte pevnú zem pod nohami.

Na akúkoľvek stranu sa pohnete, ste v istote, že sa vám nič mimoriadne nestane a tie myšlienky o vašej ničote, ktoré ste celkom oprávnene nadobudli na mori, sú v okamžiku opäť preč.

Už sa tešíte, ako budete doma vyrozprávavať svojmu okoliu, ako ste vy „vyvolený“ boli na jachte…

A opäť budete ten, čo je najlepší, čo má najlepšie názory, aké by mali mať aj všetci ostatní, opäť ste ten šéf, ktorý okolo seba ziapé, opäť ste ten vysokopostavený politik, ktorý vzišiel z vôle ľudu, ale teraz na ich vôľu zvysoka kašle, lebo terazky som už niečím, opäť si najviac vážim hmotné statky, ktorých mám stále akosi málo…

Áno.

Presne takto, to s nami je.

Na šírom mori – NIČ!

Na pevnine s pevnou podložkou pod nohami – BOH!

Nedá sa byť niečo medzi tým?

Či už som na mori, alebo na súši?

Alebo ešte lepšie, byť v živote takým, akým ste boli na mori, keď vôkol vás nič, len voda?

Teda skromný, pokorný…

P.S.:

Veru aj na súši sa nám môže celkom ľahko stať, že príde „vlna“, čľup a potom NIČ!

A to i napriek tomu, že máme pevnú pôdu pod nohami…