ferro

Nie, ani náhodou sa nejdem „navážať“ do mamy Michala Šimečku.

Skôr naopak.

Chcem napísať, tak z rýdzo ľudského pohľadu na celú tu aféru okolo jednej mamy, jedného slovenského politika, niekoľko viet o tom, že z jednej stránky takéto konanie aj ľudsky chápem, čo neznamená, že takéto konanie ospravedlňujem resp. s ním nedajbože súhlasím.

Nuž teda, začnem takto.

Je nadmieru jasné, že každý normálny rodič a mama predovšetkým, ktorý/ktorá chcel/chcela mať deti, tak ich miluje nadovšetko!

A keďže ich miluje nadovšetko, tak im chce dať maximum, čo vlastnými silami, či už mentálnymi, alebo fyzickými, dokáže.

Úplne prirodzený jav milujúcich rodičov.

A pravdepodobne aj mama Michala, mu chcela dať, len to naj, naj.

Aby mal Michal napr. to, čo nemala ona v detstve, v dospievaní…

Ale takto?

Nuž veru, takto sa to nerobí resp. robiť by sa takto nemalo.

Lebo potom je potrebné mať na pamäti, že – „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, pokým sa nerozbije“.

A zdá sa, že ten Martin, sa práve rozbil (v najnevhodnejšiu chvíľu) a veru, už ho nič a nikto nezlepí tak, aby slúžil pôvodnému cieľu…teda, mať sa neoprávnene lepšie, ako na čo mám poctivou prácou, schopnosťami a konaním…

Takže z ľudského hľadiska môžeme poľutovať, ale z hľadiska právneho, nechajme aj v tomto prípade OČTK, rozviazané ruky.